Príbeh romantickej svadby

Martina sedela v diaľkovom autobuse na ceste z Montrealu do Toronta, v ušiach jej znela pomalá, priam meditačná hudba. Taká, pri ktorej sa dobre premýšľa. Pozerala na točitú cestu, kopce a pláne vôkol nej a dumala, na čo myslí jej priateľ sediaci vedľa nej. Spí, asi na nič. No ona mala v sebe otázku, ktorá zmení jej život na predtým a potom, ktorá urobí hranicu medzi sedem ročným vzťahom a absolútnou slobodou, a ktorá z jej života definitívne vymaže pár dobrých priateľov.

Vtedy na tom sedadle mu dala navždy svoje zbohom, preplakala celú cestu po Kanade, a keď sa vrátila, tak ju čakalo niekoľkomesačné peklo v podobe hádok, drámy, výčitiek, vyslovených tajností a balenia kufrov.

Všetko to urobila pre jeden malý nebadaný ťuk, ktorý sa jej prihodil pred pár mesiacmi na nevinnom žúre, na ktorom stretla jeho. Svoju spriaznenú dušu, svoje mužské ja, svoju vlnovú dĺžku, svoje opačné magnetické pole, svoju romantickú svadbu. Svoju budúcnosť.

Inštinkt bol vždy jej silnou stránkou. A aj keď jej tieto inštinktívne rozhodnutia priniesli do cesty veľa pádov a odbočiek z nej, vždy ju poslali presne tam, kde mala vo svojom živote byť.

A tak teraz sedela v honosnej reštaurácii, pozerala na Tower Bridge a objednal jej druhý pohár šumivého. Oslavovali druhé výročie a počas tých sedemstotridsať dní ani raz neoľutovala svoje rozhodnutie bezhlavo vbehnúť do tohto šialeného príbehu.

V ten večer v upršanom Londýne pokľakol a spýtal sa tu najneočakávanejšiu a zároveň najočakávanejšiu otázku. Smiali sa a plakali šťastím, kúpili si na cestu domov fľašu šampanského, potom ďalšiu a v takomto opare sa prebudili do plánovania svadby.

Svadbu chcela vždy vo svojom rodnom meste. So svojou životnou láskou sa v tento deň chcela prejsť po miestach, ktoré tak dobre poznala, ktoré poznačili jej pochabé roky dospievania, kde sa tajne stretávali, kde mali prvé rande. A tak aj bolo.

Martina a Adam sa zobrali v Bratislave, v sparnú augustovú sobotu. Slnko pražiace silnejšie než kedykoľvek pred tým im dláždilo cestu pred oltár a za spevu Ave Marie vyšli z chrámu navždy svoji. Doviezli sa na nádherný renesančný zámok, kde ich v kvetinovej záhrade čakali hostia. Tí ich v dobrej nálade popíjajúc bublinkové víno a pochutnávajúc si na drobných lahôdkach privítali potleskom, smiechom a prianiami lásky na celý život.

Počas svadobnej večere im do chuti hral hudobník na klavírnom krídle akustické prerábky ich obľúbených piesní. Pod krištáľovým lustrom si počas What a Wonderful World zatancovali svoj prvý spoločný manželský tanec. Vedeli, že takto už budú tancovať navždy. Také klišé. Tak pravdivé klišé. Boli si súdení. Vedeli to obaja. Žiadna pieseň by tento deň nevystihla lepšie ako práve táto prvá. Pozerali sa na veci cez ružové okuliare a hoci sa niekedy zahmlili, tak ich po chvíli utreli a život bol opäť priezračný.

Ich svadba bola stelesnením ich spoločného pohľadu na svet. Snažili sa vyjsť v ústrety každému. Hojný výber jedál pre mäsožrútov, pre vegetariánov, pre vegánov, pre koláčo milovníkov, pre degustačných fajnšmekrov aj pre tých, ktorým to bolo jedno. Možno nebola romantická pre každého. Ale bola ich. A najromantickejšia zo všetkého bola cesta k tomu dňu. Náhodná. Stačilo málo a nič by sa nestalo. Ten nevinný žúr ich naraz prinútil pochybovať, zmenil ich realitu, navždy označkoval predtým a potom, stali sa sami sebe prevratom vlastného života v jednej jedinej sekunde.

Martina sedela v lietadle na ceste do Melbourne, v ušiach jej znela pomalá, priam meditačná hudba. Taká, pri ktorej sa dobre premýšľa. Pozerala na točitú cestu, kopce a pláne pod sebou a dumala, na čo myslí jej manžel sediaci vedľa nej. Spí, asi na nič. No ona mala v sebe tajomstvo, ktoré znásobí ich štastie o malinký život v nej. V svadobnú noc si darovali ten najkrajší darček.